Sopečné pohoria na Slovensku: andezitový, ryolitový, bazaltový vulkanizmus, obdobia ich aktivít, špecifické formy reliéfu v sopečných pohoriach SR

Vulkanické geomorfologické procesy

            Na formovaní zemskej kôry a vrchného plášťa sa podieľa skupina endogénnych procesov, ktoré sa spolu nazývajú magmatizmus. Magmatizmus zahrňuje všetky procesy späté s roztavením magmy a jej ďalším vývojom, ktoré sa končí jej stuhnutím v hlbinách Zeme alebo na zemskom povrchu.

            Magma je žeravá tekutá tavenina zložená prevažne z kremičitanov a ďalších prímesí (plynných aj pevných látok rôzneho chemického zloženia). Tvorí sa predovšetkým vo vrchnom plášti a len zriedkavo v spodnej časti zemskej kôry. Teplota magmy od 650 ˚C do 1 200 °C. Magma má tendenciu vystupovať nahor, smerom k povrchu Zeme. Pri tomto pohybe sa znižuje jej teplota, pričom dochádza k jej tuhnutiu. Iba malá časť magmy prenikne v podobe lávy až na zemský povrch. Väčšina magmatickej hmoty stuhne ešte v útrobách Zeme.  Podľa tohto javu, kde sa magmatizmus odohráva, delí sa magmatizmus na plutonizmus a vulkanizmus.

Plutonizmus

            Časť magmatických pochodov, odohrávajúcich sa pod povrchom Zeme, sa nazýva plutonizmus. Proces rozpínania magmy pod zemským povrchom sa nazýva intrúzia. Magma počas svojho podpovrchového pohybu sa dostáva do chladnejších časti zemskej kôry a postupne tuhne. Vytvára pritom rozličné typy intruzívnych magmatických telies.                                                                

 Vulkanizmus

            Ak sa magme podarí preniknúť až na zemský povrch, dochádza k vulkanizmu. Na rozdiel od plutonizmu sa vulkanizmus v plnej miere zúčastňuje formovania aktívnych morfoštruktúr, a preto sa tieto magmatické procesy nazývajú aj vulkanické geomorfologické procesy. Výsledkom ich činnosti sú vulkanické morfoštruktúry, ktoré patria medzi skupinu aktívnych morfoštruktúr. Miesto na zemskom povrchu, kadiaľ vystupuje magma, sa nazýva vulkanické centrum. Spravidla ním je sopka, ale miestami dochádza k prieniku magmatickej hmoty aj cez rôzne štrbiny a pukliny v zemskej kôre. Od vuklanické centra (od krátera sopky) smeruje dovnútra Zeme sopečný komín (sopúch). Zabezpečuje prívod magmy z magmatického krbu ležiaceho v hĺbke 5-10 km pod zemským povrchom do vulkanického centra. Prienik magmy na zemský povrch sa odohráva vo forme vulkanických (sopečných) erupcií, resp. extrúzií. Sopečné erupcie majú dvojakú povahu. Prejavujú sa ako: efúzie (výlevy láv) alebo  explózie (sopečné vybuchy).

Vulkanické geomorfologické formy

Vulkanické procesy sa významnou mierou podieľajú na formovaní rozličných tvarov zemského povrchu, a to buď priamo, tvorbou povrchových vulkanických foriem reliéfu, alebo procesmi sprostredkovane, cez štruktúrno-litologické vlastnosti vulkanických hornín, ktoré tieto procesy vytvorili

 1. Sopky

 Najbežnejšou vulkanickou formou reliéfu je sopka (vulkán). Sopka je kužeľovitá vyvýšenina, ktorá sa vytvorila vulkanickou činnosťou okolo miesta prieniku magmy na zemský povrch. Magma vystupuje z magmatického krbu sopečným komínom do lievikovitého otvoru - krátera, ktorý sa zvyčajne nachádza na vrchole kužeľa sopky. Pôdorys a výška sopky sú rôzne. Podľa vnútornej stavby sa sopky delia na:

a) Lávové (efuzívne) sopky sú budované stuhnutou lávou. Ich tvar závisí od viskozity lávy. Bázické lávy sa roztekajú do veľkej plochy. a preto sa z nich tvoria rozložité a ploché tabuľové a štítové sopky.

b) Vnútornú stavbu pyroklastických sopiek určuje efekt gravitačného triedenia vulkanoklastík. Od krátera k upätiu sopky sa vulkanoklastický materiál zjemňuje a zároveň sa znižuje sklon kužeľových svahov. Dokonalé kužele so strmými svahmi majú pyroklastické sopky budované troskovými úlomkami.

c) Najrozšírenejší typ sopiek sú stratovulkány (zvrstvenéalebo zložené sopky). Vznikajú striedajúcimi efuzívnymi a explozívnymi erupciami. Majú pomerne vysoký kužeľovitý tvar, ktorý je vystužený lávovými vrstvami. Na vrchole majú ostro morfologicky výrazné krátery s kolmými obvodovými stenami. V centrálnej časti stratovulkánov často dochádza ku kolapsom, ktoré vedú k tvorbe kaldery. V centrálnej kaldere sa v dôsledku opakovaných erupcií vytvára kužeľ novej sopky. Týmto spôsobom sa formovala sopka Vezuv (1 277 m) v Taliansku. Mladý kužeľ Vezuvu bol vytvorený poslednou veľkou erupciou v roku 1944 uprostred staršieho erózne rozrušeného vulkánu, z ktorého sa zachoval val nazývaný somma.

2. Lávové pokrovy a lávové prúdy

 Popri sopkách sú vo vulkanickom reliéfe frekventovanými formami aj lávové pokrovy a prúdy. Mnohé z nich sú späté so sopkami, ale nie je to pravidlo. Láva môže na zemský povrch vytekať aj mimo sopiek, z puklín a trhlín.

3. Pyroklastické pokrovy a pyroklastické prúdy

 Rozsiahle sú najmä tufové pokrovy s primárne plochým povrchom, neskôr rozčleňovaným do izolovaných náhorných plošín a tabuľových vrchov.

Referát

Použitá literatúra: